Koniec je nový začiatok, 1. kapitola - Sila a moc

2. ledna 2010 v 20:09 | Sirianna |  na pokračovanie...
Bolo krásne popoludnie, ktoré sa nenápadne chystalo privítať večer. Okraje obzorov sa sfarbovali do slabo červena. Cez horizont presvitalo množstvo lúčov. Tie sa ihrali s vodnou hladinou, dokonanou námornou bitkou. Boli svedkami ďalšieho víťazstva takmer neporaziteľného, velebeného i preklínaného, námorného vlka, ktorý si nehovoril inak ako Vashon Exly. Už nejednu svoju bitku vyhral. Vlastne, ak sa nerátal debakel z roku pána 1789 pri Trafalgare1, vyhral ich všetky. Neprinášalo mu to radosť, ako by sa mohlo zdať, ale skôr pôžitok. Alebo jeho istý druh. Ako je známe, ten sa stráca akoby mávnutím vŕbového prútia. Ani rýchlejšie, ani pomalšie. Vždy to však vydržalo aspoň do ďalšieho námorného ťaženia. Nielen námorného. Vashonove ruky boli známe svojou rýchlosťou. Tá sa mohla porovnávať s hocikým, s hocičím a nijakovsky ju žiadna paralela nepremohla. Aspoň doteraz sa nijaká nenašla. Preto si v súkromnom svete podsvetia, toho najpirátskejšieho i toho menej pirátskeho, vyslúžil prezývku, ktorá sa mu síce nepáčila o nič viac, ako vplyv šľachy, ale nemohol proti nej bojovať. Koniec koncov, ani po tom netúžil. Rýchlosť jeho rúk vyvolávala dojem. To mu niekedy pomohlo väčšmi ako by sa zdalo. Kamkoľvek prišiel, kde sa s predstihom dostala aj jeho povesť, nohy každého ako na povel stratili svoju obvyklú pevnosť. Stávali sa z nich masy rôsolovitej konzistencie. To bol pohľad, ale teraz k veci. Jeho ruky sa nepreslávili vďaka krádežiam. Kdeže! Podaktorým sa to nezdalo, ale Vashon Exly bol nezvyčajne hrdý muž. To čo mal, si poctivo odbil. Bol nemilosrdným protihráčom, ktorý hral podľa pravidiel i keď len svojich. Darmo povedať, že tieto pravidlá sa veľmi rýchlo ujali aj bez zákonov, bez predpisov. Žiadna politika. Tu išlo o niečo iné. O poctivé pirátske remeslo. Preslávil sa ich rýchlosťou, ktorá ho sprevádzala pri pästných súbojoch, šermiarskych stretoch a pri, a to mu nebolo páru, pri pištoľníckych dueloch. Nikomu sa nechcelo predčasne umrieť len kvôli nemu, aj keď sa to mnohým stávalo. Nie preto, že by Vashon prehnane túžil po krvi, to vôbec nie. Nevyzeral na to, ale nebol zlý úmyselne. Len tak pôsobil. Takmer stále sa mračil a úsmev mu skoro nič nehovoril. Vedel, že deti sa smejú často, to je tak všetko. A, vedel ako úsmev vyzerá. Kedysi možno aj on dokázal vyčariť nejeden úsmev, ale dnes sú časy, kedy sa s vami nikto nemazná a v oblasti, v ktorej sa pohyboval obzvlášť.
Vashon stál na prove lode a hľadel na obzor. Na to, ako sa obloha úžasne sfarbuje bez kohokoľvek pričinenia. Stále obdivoval prírodu. Nemohol si pomôcť, ale nedokázal si predstaviť, že by niekedy mohol byť život taký dokonalý ako príroda. Keby sme nežili v rozpore s ňou, možno aj áno, ale inak nie. Ľadovo-modré oči tak uprene hľadeli, až prižmuroval, čo mu pri jeho mračení dodalo ešte hrozivejší výzor. Bol dosť mladý na to, aby vyzeral tak, že z neho išla až hrôza, ale nevidel žiadne dôvody, prečo by sa mal tváriť inak. Ani jeden jediný. Možno ho malo povzbudiť víťazstvo, ale bolo to príliš malé sústo, keďže sa zastrájal na niečo omnoho väčšie. Aj keď, nepopieral, že mu to prinieslo akú-takú radosť. Nedával ju okato najavo. Žiadne emócie nepatrili na svet. Možnosť ukrývať ich vo vnútri si vybral takmer vždy. Ak sa našli nejaké výnimky, dali by sa spočítať na prstoch oboch rúk. Napriek všetkému, prichádzal na neho útlm. Tešil sa ešte menej, ako predtým. Ak sa to vôbec dalo. Nebol spokojný s ničím. Vnútorne sa stával čoraz viac rozháraným a nevedel si nijako poradiť. Nikdy nepochyboval, že si vybral dobrý smer života, ale teraz, keď sa stále za niečím hnal, mal pocit, akoby to ani nebolo to, po čom vždy túžil. Mal chuť kričať, ale jeho vlastné zásady mu to znemožňovali. Staval si latky, a to vysoko. Bol prísny na seba, aj na ostatných. Na seba možno viacej, ako by mal. Ale veril, že len tak sa dopracuje ďaleko. Teraz tu tak stál a pýtal sa, ako ďaleko vlastne došiel. Nevedel si odpovedať. Viac pravdepodobnejšie bolo to, že ani nechcel. Bál sa, že by zistil, že nikam nedospel. "Kapitán." Z tónu, akým sa hlas ozýval by sa dalo usúdiť, že volajúci si hlasivky síli už dlhší čas. "Kapitán." Zaznelo znovu. Teraz už Vashon vnímal. "Hmm." Nemal chuť odpovedať inak. "Akosi ste sa nám zasnívali, kapitán." Napoly položartom, napoly vážne prehlásila pravá ruka Vashona. Jediný človek, ktorý bol poctený Vashonovou úplnou dôverou. Bol nižší od Vashona, ale to nebola novinka. Len málokto ho prevyšoval. V mnohých smeroch. Tvár sympatickú, pre niektoré dievčence dokonca príťažlivú, hoci mu roky mladosti pomaly uchodili. Hlavne však z neho vyžarovala spoľahlivosť a oddanosť voči súčasnému kapitánovi. Podišiel k Vashonovi ešte bližšie. Takmer až skúmavo sa mu prizrel, aj keď ten sa nesprával veľmi ústretovo, neotočil sa za hlasom. "Vyhrali sme, ak si si stihol všimnúť. Deje sa niečo?" Poznal ho takmer ako svoju dlaň, neušla mu jeho zádumčivá nálada, ktorú spozoroval už dávnejšie. Vashon sa na neho pri odpovedi ani len nepozrel. "Naozaj neviem. Asi nič, aj keď..." Znovu sa zamyslel, čo Alan nepovažoval za dobré znamenie. Vashon nikdy nebýval, takpovediac, mimo. Vždy bol ten, kto stál oboma nohami na zemi, s odpoveďou po ruke a každému šiel príkladom. Možno zo všetkého robil len vedu. "Akosi neviem pomenovať príčinu môjho nepokoja." Naozaj to nevedel. Nazvať veci pravými menami. V tomto prípade, vo svojom prípade, ťahal za kratší koniec. Ale, práve sa tak rozhodol, spraví tomu v dohľadnej dobe koniec. "To nič nie je, možno len prechodné obdobie, ani ja nemladnem." Ironicky sa uškrnul, čo zase pripomenulo Vashona, ako ho poznali všetci. Ale Alana neobalamutil. Hral však podľa toho, čo mu Vashon povedal. Vedel, že skôr, či neskôr sa všetko určite vysvetlí. Teraz by tomu asi ťažko prišli na koreň. "No veru, hotový starec z teba je!!" Alan ho tak pobúchal po pleci, že slabšia kostra by sa pod tou ťarchou prehla. Kapitán sa už celkom prebral z letargie, otočil sa tvárou k Alanovi a zaujímal sa: "Tak, ako sme na tom? Už stihli poprezerať palubu, či nám náš padlý nepriateľ nenarobil viac škody?" Vashon o tom pochyboval, ale chcel si byť absolútne istý. Toto víťazstvo bolo tak ľahké, až sa obával, či piráti tak zmľandraveli, alebo len on stretával tých najnemožnejších, akí sa pohybovali po šírom mori. Alan sa len pousmial. "Áno, podarilo sa im zvaliť až jednu pričňu na zábradlí... Na viac katastrôf si nespomínam..." Vtipkovanie mu išlo najlepšie. Teraz ešte viac, keď chcel rozptýliť Vashona, ktorý zrovna neoplýval nadšením. Aj keby mohol. Uznanie Alanovho vtipu vtipom sa zrodilo. Sotva poznateľné zdvihnutie obrvy naznačovalo, že sa tak stalo. ´Na začiatok to nie je veľmi zlé.´ Pomyslel si Alan. Keby sa dalo usudzovať len z toho, čo človek vidí, nikdy by sa nedalo konštatovať, že Vashon je najlepším publikom pre Alanove vtipy. Napriek tomu ich vždy vedel oceniť najlepšie. Zmysel pre humor mu teda nechýbal. Na radosť všetkých, ktorí ho poznali a plavili sa s ním pod spoločnou vlajkou. "Tak čo, kam zamierime teraz? Nezájdeme konečne na pevninu?" Takmer až nostalgicky navrhoval Alan, ktorému ani za mak nevadilo, že nie je kapitánom lode, že tým kapitánom je muž stojaci oproti. Ani jemu však nevadilo, že sa tak angažuje. Možno bol aj rád za nápady navyše. "Nebodaj sa ti zacnelo?" To by nebol Vashon, keby nepodpichol svojho druha. Nečakal odpoveď, pretože hneď zahlásil. "Myslím, že to je dokonca lepší nápad ako si myslíme. Chvíľka oddychu neuškodí nikomu. A na dôvažok, nových informácií tiež nie je nikdy dosť. Musíme pokročiť v našej veci." Po tomto maličkom víťazstve už netúži po ničom inom, ako po vyriešení veci, ktorá ho tak znepokojuje. Práve vďaka nej hádam nájde pokoj, ktorý tak nesmierne postráda.
Pichanie v boku nemalo konca kraja, takmer by sa zdalo, že sa čosi vo vnútri snaží predrať na povrch. Kathrin sa snažila zo všetkých síl utekať ďalej, tak ďaleko od ľudí, ktorí sa ju snažili dolapiť, ako sa len dalo. Dych jej pomaly kolaboval, pretože bežala dlho a tak veľmi sa snažila, aby bola rýchlejšia ako jej osud. Aspoň jedna okolnosť hrala v jej prospech. Tma. Ak nie práve tma, tak aspoň šero, ktoré si sadalo na údolia a vŕšky naokolo. Bežala po ceste, ktorú poznala takmer tak dobre, ako seba. Chcela sa dostať do zátoky, ktorú považovala za svoje útočisko. Aj dnes, v tento večer, to bude snáď jej záchrana. Ak nie, potom už nič nemá zmysel. Aspoň pre Kathrin. V šere, ktoré sa rozhostilo nemala takmer šajn, kde stúpa, vedela len po pamäti, ktorým smerom sa uberať. Nemohla si, teda, zákonite všímať ani všetky nástrahy, ktoré sa vyskytli na jej ceste za záchranou. Nič. Mala ešte tú smolu, že nemala na sebe svoj zvyčajný odev. Prezliekala sa totiž za chalana, aby mohla preniknúť do takých sfér spoločnosti, do ktorých by sa inak nedostala. Teraz sa lopotila s dlhými hábami, mala o starosť naviac. Musela sa starať, aby sa o ne nepotkla. Paradoxným ostáva fakt, že tie jej nenarobia viac škody, ako kamene. Tých sa nazbieralo neúnosne veľa na ceste. Preto, keď to najmenej čakala, zakopla a stratila rovnováhu. Bez uváženia urobila to, čo jej radili reflexy. Ako prvé pustila záhyby sukní a pripravila ruky na pád. A to v takom časovom rozpätí, že by si to človek nevedel ani poriadne všimnúť. Padala len chvíľočku. Snažila sa nevykríknuť, no márne. Predsa jej len ušiel slabý výkrik, ktorý sa niesol vzduchom až k jej prenasledovateľom. Kathrin ležala na zemi. Chcela, priam túžila po tom, aby si tam mohla poležať ešte ďalšiu minútku, pretože bola na smrť vyčerpaná, ale nemohla. "Auuu. Dočerta." Už len to, že musela utekať a že ju to stálo viac síl ako chcela bolo hrozné, ale že ešte tak nešikovne zakopne! Všetkého bolo na ňu akosi príliš, ale nehodlala sa vzdať. V kútiku duše bola nezmar. Kým sa dalo, bojovala. Dnes nemohla byť výnimka. Hoci z otlčenými kolenami, odretým lícom a lakťom, predsa len sa zdvihla mierne oddýchnutá. V rámci všetkých možností, ktoré jej daná situácia ponúkla. Z tej sekundy, čo sa ocitla na zemi, si načerpala ďalšiu nevyhnutnú dávku energie. Ak nie skutočnej, určite vymyslenej. Aj to však bolo lepšie, ako by mala myslieť na všetko, čo by sa mohlo dnešného večera prihodiť. Lebo toho mohlo byť veľmi veľa. Znovu teda bežala ako o dušu, čo nebolo ďaleko od pravdy, a bola čoraz bližšie k zátoke. Chcela by si povedať, že vôbec necíti nič, ale cítila všetko a príliš. Od nôh až po pľúca, ktoré inak o sebe, za normálnych okolností, nedávali vedieť. Doba sa mení. Z krásneho popoludnia sa vykľul hororový večer. Aj keď len pre Kathrin, ktorá sa snažila vždy len o to najlepšie pre ľudí. To, samozrejme, nie vždy každému vyhovovalo. Čo je dobré pre jedného, nepáči sa druhému. Zväčša však takému, ktorý má všetkého nadostač. Peniaze. Tá hnusoba. Stále sa približovala, dokonca už mala zátoku na dohľad. Ešte veľmi nevedela, čo bude robiť, keď tam dorazí, ale plánovanie jej nikdy veľmi nešlo. Skôr intuitívne zábery v tom, ktorom okamihu. Spontánnosť. Asi to by ju najlepšie charakterizovalo práve v tomto smere. Nemala v pláne znovu spadnúť, to bol ten najväčší plán, na ktorý sa zmohla. A hoci to naozaj nechcela, spravila úkon, ktorý jej ľahko mohol zabezpečiť, že by sa tak stalo. Len tak náhodou. Obzrela sa, ako ďaleko sú jej trýznitelia. Nič nevidela, ale to mohlo spôsobiť viacero faktorov. Nezapočítavala však tú možnosť, že by sa na dnes vzdali. S tým veru nerátala. Nerada podceňovala okolnosti, situácie, ľudí. A nadovšetko nerada, to by teraz vyzdvihla, utekala pred neznámymi. Nechcela mať z toho šport. Radšej, a to omnoho, jazdila na koni, ako utekala, bežala, či ako by to nazvala. V duchu sa zaoberala rôznymi peknými, milými a inými zážitkami, pripomínala si, čo je pre ňu dôležité, čo možno veľmi ľahko stratí. Prvoradé pre ňu bolo, že to vôbec zažila. To si na živote cenila. Ponúkol jej veľa. Aj z neho dosť vyťažila. Dnes sa možno všetko skončí, ale nie skôr, ako jej to násilne zoberú. Čo nemienila pripustiť. Začala sa aj modliť. Nie nahlas, pretože by stratila ešte viac sily, už teraz nestačila z dychom, ale v duchu. Tam mohla robiť čokoľvek. Mohla aj preklínať, ale to by jej nepomohlo. ´Och, keby som tak mala zbraň, ktorou by som sa bránila.´ Ani ostrosť jej jazyka by zrejme nepomohla, hoci sa vravelo, že jazyk dokáže viac zraniť ako šabľa. Pochybovala, že aj v tomto prípade by to platilo. Keby stála zoči voči seberovnému, možno. A začalo jej prekážať, že to slovo sa v jej myšlienkach vyskytovalo čoraz častejšie. Možno. Pripomínalo to ďalšie slovo. Keby. Tie, ak sa toho dožije, radšej vypustí. Sú to slová nanič. Znovu sa obzrela. Zbadala ich. Opäť jej boli v pätách. Tipovala, že sú vzdialení maximálne päťsto metrov. Nevedela, či to bolo dobre, či zle, jednoznačne vedela, že už dlho nepotrvá a bude v zátoke a musela vymyslieť, čo spraví, aby sa ich zbavila. Keď pred sebou videla to more, obkolesené útesmi, bolo jej úžasne. Najskôr si ale musela odmyslieť, prečo sa tu ocitla. Táto scenéria mala v tme pôsobiť drsne, strašidelne, ale jediné, čo bolo strašidelné, boli jej vyhliadky na život. Dúfala, že zátoku nevidí poslednýkrát. Vlny narážali do brál, tie sa nimi nenechali zdolať. Znovu a znovu sa vracali naspäť do koryta, hoci sa aspoň pokúšali ich zboriť. Od hladiny, síce mierne rozbúrenej, sa odrážal mesiac, ktorý vykúkal spoza hustej oblačnej clony. Čarovný obraz, ale nebol čas vychutnávať. Už vedela aj čo spraví. Bohviečo to síce nebolo, ale lepší nápad nemala. Nevedela kde sa schová, žiadna tajná jaskyňa, o ktorej by vedela len ona, žiadna vypuklina, dutina, ani škáročka, nebola. Síce bola Kathrin dosť spratná, až takto nie. Povedala si, že voda ich odradí od zlých úmyslov. Bola vynikajúca plavkyňa a práve s tým bol spojený jej spásonosný, taký veru mal byť, nápad. Pokúsi sa preplávať zátoku. Pretože práve pri východe zo zátoky bolo miesto, ktoré by mohlo poslúžiť ako úkryt, ako záchrana. Kútikom oka si všimla nezvyčajnú vec, s ktorou sa v tejto zátoke veľmi nestretávala. Loď. Nejako ju to však nerozrušilo. Rozrušiť ju v tejto chvíli mohlo máločo. Všade bolo ticho. Hoci, predsa... Zastala na konci sušiny. Stála na mieste, z ktorého sa skáče najlepšie. Sama to párkrát skúšala. ´Nemalo by to byť až také hrozné.´ Utešovala sa. Necítila sa pritom až tak hrdinsky, keď videla pred sebou mierne rozbúrenú vodu, ale s vidinou ďalšieho života jej to pripadalo ako menšie zlo. Snáď je niekto na lodi. Dychčala. ´Dievča, nádych, výdych.´ Ľahko sa to niekomu hovorí. Zhlboka sa nadýchla. Zakričala na plné hrdlo. "Pomóóóc, pomóóc..." Toto ešte zátoka nezažila. Skaliská sa snažili oplatiť tento hlasový útok. Ozývali sa rovnako. Pomóóc, pomóc, pomóc... Nie však tak intenzívne, ako to predviedla Kathrin. Znovu sa hlboko nadýchla, ale len preto, aby mohla skočiť. A skočila naozaj majstrovsky. Tak dobre, ako to len malý rozbeh a ešte menšia vzdialenosť zeminy od vody dovoľovala. Hneď ako sa vynorila, na nič nečakala a začala plávať. Myslela si, že situáciu má celkom vo svojich rukách. Po asi desiatich záberoch sa zastavila, obzrela sa hore na pevninu a uvidela ich. Stáli na okraji a pozerali na ňu. Nevyzerali síce, že by sa za ňou chceli pobrať, skôr naopak, vyzerali, že sa chystajú z nejakého dôvodu odísť, ale nepotvrdzovala si to dlho. Znovu začala plávať. Chcela byť čím skôr na mieste určenia. Pri toľkej tme a snahe vĺn nebyť statickými, by ju mohli veľmi ľahko stratiť z dohľadu, aj keby sa niektorý z nich rozhodol ju nasledovať. No a keby nie, aspoň by ju hrialo vedomie, že sa pokúsila nebyť bábkou v cudzích rukách. Nič iné si nevšímala, len sa sústredila na pevný bod pred jej zrakom. Nešlo to tak rýchlo ako pôvodne chcela a, tak trochu aj, plánovala, ale vydrží. Nahovárala si, že má dosť síl, že aj keby tej sily nebolo veľa, aspoň dostatok na to, aby sa vymotala z biednej situácie. Fučala čoraz viac. Namáhavé. Slovo, na ktoré nechcela ani pomyslieť, ale bolo čoraz aktuálnejšie. Akosi veľmi. Únava ju začínala zmáhať. Bolo to zlé. Predstavila si, kde sa nachádza a ako ďaleko je akákoľvek opora a začalo ju zmáhať zúfalstvo. ´Došľaka, musím vydržať. Kathrin, ty to zvládneš!´ Ľavá noha jej znenazdajky stŕpla a to tak nečakane, že sa napila slanej vody, ktorej bolo na okolí viac ako dosť. Nejako sa vynorila, povypľúvala všetko, čo sa dostalo. Vedela, že ak sa nestane zázrak, toto je posledný deň, ktorý strávi na zemi. ´Bože, prosím.´ Nechcelo sa jej pobrať na onen svet. Snažila sa bojovať, snažila sa udržať nad hladinou, ale noha akosi nechcela odtŕpnuť. Z posledných síl, ktoré jej ešte ostali zakričala na Boha. Ten jediný ju počúval, ale nezasiahol. "Bože! Prečo?" Tak nahlas, ako len vládala. "Prosííím!" Počula okolo seba nejaké čerenie, ale pre ňu už to nebolo zaujímavé. Stratila akúkoľvek energiu. Nijaká jej nezostala. Pominula sa. Bolo jej dosť, ale nestačila. Napila sa jej. Napila sa vody. Zapĺňala jej pľúca. Ale toto nebol koniec.

 

vitajte!!

13. listopadu 2009 v 0:29 | Sirianna-sk |  príhovor "autora"
Zdravím všetkých a možno nikoho, kto zavítal na môj blog:D Je nový a pomaly, ale isto sa aj oťukávam. Určite, to sľubujem, sa budem zlepšovať... aj na váš podnet:D
Pekný víkend, keďže sa blíži:D

..životu...

12. listopadu 2009 v 22:41 | Sirianna-sk |  Jednorazovky...:D

Čo chcem životu dať?
Chcem mu dať niečo, čo už mu dali ostatní a predsa mu chcem dať niečo jedinečné. Svoje myšlienky, túžby, svoje sny, či priania, niečo, čo nezostane nepovšimnuté, ale ustáli sa v mysliach tých, ktorí ostanú po mne. Je však ťažké niečo podobné uskutočniť, alebo až príliš ľahké? Ani nie tak dávno som čítala niečo v tom zmysle, že človek by mal žiť tak, aby všetci úprimne smútili, keď raz a navždy odíde. Ja si však myslím, že na množstve nezáleží. Nejde predsa o to, koľko ľudí ste poznali, ale ako dobre ste ich poznali. A či oni spoznali vás vo vašej podstate. Páčilo sa im to, čo zistili?
Aj napriek tomu sa snažím prežívať svoj život naplno, uchytávať z neho len to najlepšie a driapať ho za jeho krehké pačesy, v obave, že by som pokazila niečo, čo by sa viac nedalo napraviť. Ani tá obava ale nie je natoľko veľká, aby mi zabránila urobiť to, čo chcem a o čom si myslím, že je najsprávnejšie (najlepšie). Pretaviť zmysel svojho života do činov a ak by to pomohlo i do slov. Pretože, ak chcem aby moje myšlienky, túžby… zostali vo svete čo najdlhšie, musím ich hlásať so zreteľom na cieľ, ktorý chcem dosiahnuť. Nie však za cenu, že účel svätí prostriedky. Nesmiem predsa ubližovať ľuďom ako si zmyslím a tak by mal robiť každý. Aké by to tu, na svete, bolo znesiteľnejšie. A nielen to. Chcem mu dať prvok, ktorý by z obyčajného prežívania urobil život s veľkým Ž. A čo chcem od života dostať? To ani sama neviem…. Snáď priateľa, ktorý vás napriek veľkolepej kariére ešte stále spoznáva a schopnosť pobiť sa so všetkými prekážkami.
Veď o čom to všetko je?




 


BOJ

2. listopadu 2009 v 14:29 | Sirianna-sk |  Jednorazovky...:D


Noc je tmavá, len hviezdy poskytujú ako-tak osvetlenie inak ceste mahagónovej, čiernej. Aj mesiac by ponúkal nejaké svetlo, keby na oblohe visela guľa v celej svojej kráse, ale on nie, nesvieti, len celá jeho plocha je zakrytá do hustej čierňavy. Neponúka poblúdenému pocestnému jedinú možnú ochranu pred temnotou, neponúka mu nič. Panuje neprirodzené ticho aj keď vzdúvajúci sa vietor víri prach a listy spadnuté zo stromu rozfukuje na všetky strany. Listy sa však nevzpierajú, lež poddajne sa podriaďujú jeho vôli, aj keď svoj osud si predstavovali inak. Veľmi pozornému sluchu by neuniklo ani vŕzganie starých maštaľných dvierok. Bola to síce len ozvena, ale čoraz väčšmi pripomínala vrzgot brán do pekiel.
Pocestný s klobúkom hlboko narazeným do čela ďalej odolával nepriazni svojho osudu, ale to ešte netušil, čo sa chystá. Svoj skromný odev mal vcelku rád, ale teraz by ho vymenil za hocičo, čo by mu poskytlo viac tepla. Bola ale pravda, že to chladno, ktoré sídlilo v jeho vnútri by nezohrial ani najteplejší kožuch. Tú temnotu, čo sa po odchode usídlila v srdci pocestného, už nevylieči ani čarovný prútik, aj keby existoval. Myslel, že odchod bude to najlepšie, čo kedy urobil, ale netušil, že osamelosť, ktorá odchod z domova podmieňuje, bude taká nevýslovná.
Akoby však tušil, že niekedy niečo podobné zažije, celý v ošumelej čierňave kráčal, no jeho kroky boli slepé. Kal v očiach mu ani nedovolil aby aspoň čo i len smietku zazrel. A hlad? Ignorancia bola liekom, ktorým nielen utlmil hlad, ale bola aj prostriedkom k úplnej otupenosti. Ani otupenosť však nemohla prekričať hlas srdca, ktorý hučal a stále kváril jeho umučenú dušu. Dúfal, že v dohľadnej dobe nájde niečo ako vypínač na city, ktorý použije na to, aby konečne zabudol na samotu. Tá ako najvernejší priateľ kráčala stále s ním.
Kroky, ako sám cítil, strácali na sile, pretože ani nohy už neboli to, čím kedysi bývali. Tvrdá práca spraví aj zo zoceleného človeka mrzáka. Aj by si oddýchol, ale to mu tiež nebolo dovolené. Nevedel, čo by sa stalo keby zastal, hádam by už nikdy nevstal?
Stále sa mohol vrátiť, ale už len pomyslenie na návrat umlčalo akékoľvek ďalšie úvahy o ňom. Nebol zbabelec a mal svoju hrdosť. Nechcel ísť tam, kde ho nepotrebujú, kde je každému len na príťaž. Tak sa zakaždým končili jeho úvahy a rýchlo prestal túžiť po návrate. Aspoň na povrchu. Niekde v jeho vnútri to však vrelo a chcelo výjsť na povrch, nedovolil to.
Aj keď išiel veľmi pomaly, svitanie si nepočkalo a rýchlo sa valilo vpred. Za ušami mu krásne, v rozpore s jeho náladami, nôtili maličké vtáčiky. Človeka až uchvátila toľká múdrosť prírody. O to horšie je to s ľuďmi. Popod nos si zahundral, aj keď ho nemal kto počuť: "Keby aj ja som bol slobodný ako tie vtáky na nebesiach." Spev vtáčat neprehlučil ani malátny potok, okolo ktorého išiel bludný pocestný. Deň sa pomaličky chýlil ku začiatku svojho bytia, ale šero noci stále nechcelo odísť. Vyzeralo, že nechce opustiť svojho spoločníka. Cesta sa každým krokom zužovala až ho doviedla na lesnú čistinku, ktorú z každej strany obklopovali suché kvety, stromy a zem. Vyprahnuté, ale túžiace po zdroji svojej obnovy. Zblúdilec videl len oázu, miesto, kde konečne mohol nechať odpočinúť svoje údy bez toho, aby niekomu musel niečo vysvetľovať. Tento kus zeme bol ničí. Poobzeral sa teda dookola a kochal sa tým pohľadom, pretože sa ukázalo aká je príroda dokonalá, len mu bolo ľúto, že sa nad toľkým suchom nezmiluje dážď. Vtedy mu bol ľahostajný celý jeho biedny osud, lebo si uvedomil, že každý si sám ovplyvňuje život, či sa uberá dobrým alebo zlým smerom.
Znenazdania, ako znamenie zo samého neba, spadla mu na rukáv kabáta kvapka. Akoby šepkala : "osloboď sa", a on jej výzvu počul. Sadol si do trávy medzi kvety a tie, doteraz vysušené ako samotná Sahara, konečne po dlhom čase mohli znovu otvoriť všetky svoje prieduchy a zhlboka sa nadýchnuť. Položil svoju unavenú tvár medzi ne a tie mu bez akýchkoľvek výčitiek robili spoločnosť, ale už navždy.

Kam dál