Listopad 2009

vitajte!!

13. listopadu 2009 v 0:29 | Sirianna-sk |  príhovor "autora"
Zdravím všetkých a možno nikoho, kto zavítal na môj blog:D Je nový a pomaly, ale isto sa aj oťukávam. Určite, to sľubujem, sa budem zlepšovať... aj na váš podnet:D
Pekný víkend, keďže sa blíži:D

..životu...

12. listopadu 2009 v 22:41 | Sirianna-sk |  Jednorazovky...:D

Čo chcem životu dať?
Chcem mu dať niečo, čo už mu dali ostatní a predsa mu chcem dať niečo jedinečné. Svoje myšlienky, túžby, svoje sny, či priania, niečo, čo nezostane nepovšimnuté, ale ustáli sa v mysliach tých, ktorí ostanú po mne. Je však ťažké niečo podobné uskutočniť, alebo až príliš ľahké? Ani nie tak dávno som čítala niečo v tom zmysle, že človek by mal žiť tak, aby všetci úprimne smútili, keď raz a navždy odíde. Ja si však myslím, že na množstve nezáleží. Nejde predsa o to, koľko ľudí ste poznali, ale ako dobre ste ich poznali. A či oni spoznali vás vo vašej podstate. Páčilo sa im to, čo zistili?
Aj napriek tomu sa snažím prežívať svoj život naplno, uchytávať z neho len to najlepšie a driapať ho za jeho krehké pačesy, v obave, že by som pokazila niečo, čo by sa viac nedalo napraviť. Ani tá obava ale nie je natoľko veľká, aby mi zabránila urobiť to, čo chcem a o čom si myslím, že je najsprávnejšie (najlepšie). Pretaviť zmysel svojho života do činov a ak by to pomohlo i do slov. Pretože, ak chcem aby moje myšlienky, túžby… zostali vo svete čo najdlhšie, musím ich hlásať so zreteľom na cieľ, ktorý chcem dosiahnuť. Nie však za cenu, že účel svätí prostriedky. Nesmiem predsa ubližovať ľuďom ako si zmyslím a tak by mal robiť každý. Aké by to tu, na svete, bolo znesiteľnejšie. A nielen to. Chcem mu dať prvok, ktorý by z obyčajného prežívania urobil život s veľkým Ž. A čo chcem od života dostať? To ani sama neviem…. Snáď priateľa, ktorý vás napriek veľkolepej kariére ešte stále spoznáva a schopnosť pobiť sa so všetkými prekážkami.
Veď o čom to všetko je?





BOJ

2. listopadu 2009 v 14:29 | Sirianna-sk |  Jednorazovky...:D


Noc je tmavá, len hviezdy poskytujú ako-tak osvetlenie inak ceste mahagónovej, čiernej. Aj mesiac by ponúkal nejaké svetlo, keby na oblohe visela guľa v celej svojej kráse, ale on nie, nesvieti, len celá jeho plocha je zakrytá do hustej čierňavy. Neponúka poblúdenému pocestnému jedinú možnú ochranu pred temnotou, neponúka mu nič. Panuje neprirodzené ticho aj keď vzdúvajúci sa vietor víri prach a listy spadnuté zo stromu rozfukuje na všetky strany. Listy sa však nevzpierajú, lež poddajne sa podriaďujú jeho vôli, aj keď svoj osud si predstavovali inak. Veľmi pozornému sluchu by neuniklo ani vŕzganie starých maštaľných dvierok. Bola to síce len ozvena, ale čoraz väčšmi pripomínala vrzgot brán do pekiel.
Pocestný s klobúkom hlboko narazeným do čela ďalej odolával nepriazni svojho osudu, ale to ešte netušil, čo sa chystá. Svoj skromný odev mal vcelku rád, ale teraz by ho vymenil za hocičo, čo by mu poskytlo viac tepla. Bola ale pravda, že to chladno, ktoré sídlilo v jeho vnútri by nezohrial ani najteplejší kožuch. Tú temnotu, čo sa po odchode usídlila v srdci pocestného, už nevylieči ani čarovný prútik, aj keby existoval. Myslel, že odchod bude to najlepšie, čo kedy urobil, ale netušil, že osamelosť, ktorá odchod z domova podmieňuje, bude taká nevýslovná.
Akoby však tušil, že niekedy niečo podobné zažije, celý v ošumelej čierňave kráčal, no jeho kroky boli slepé. Kal v očiach mu ani nedovolil aby aspoň čo i len smietku zazrel. A hlad? Ignorancia bola liekom, ktorým nielen utlmil hlad, ale bola aj prostriedkom k úplnej otupenosti. Ani otupenosť však nemohla prekričať hlas srdca, ktorý hučal a stále kváril jeho umučenú dušu. Dúfal, že v dohľadnej dobe nájde niečo ako vypínač na city, ktorý použije na to, aby konečne zabudol na samotu. Tá ako najvernejší priateľ kráčala stále s ním.
Kroky, ako sám cítil, strácali na sile, pretože ani nohy už neboli to, čím kedysi bývali. Tvrdá práca spraví aj zo zoceleného človeka mrzáka. Aj by si oddýchol, ale to mu tiež nebolo dovolené. Nevedel, čo by sa stalo keby zastal, hádam by už nikdy nevstal?
Stále sa mohol vrátiť, ale už len pomyslenie na návrat umlčalo akékoľvek ďalšie úvahy o ňom. Nebol zbabelec a mal svoju hrdosť. Nechcel ísť tam, kde ho nepotrebujú, kde je každému len na príťaž. Tak sa zakaždým končili jeho úvahy a rýchlo prestal túžiť po návrate. Aspoň na povrchu. Niekde v jeho vnútri to však vrelo a chcelo výjsť na povrch, nedovolil to.
Aj keď išiel veľmi pomaly, svitanie si nepočkalo a rýchlo sa valilo vpred. Za ušami mu krásne, v rozpore s jeho náladami, nôtili maličké vtáčiky. Človeka až uchvátila toľká múdrosť prírody. O to horšie je to s ľuďmi. Popod nos si zahundral, aj keď ho nemal kto počuť: "Keby aj ja som bol slobodný ako tie vtáky na nebesiach." Spev vtáčat neprehlučil ani malátny potok, okolo ktorého išiel bludný pocestný. Deň sa pomaličky chýlil ku začiatku svojho bytia, ale šero noci stále nechcelo odísť. Vyzeralo, že nechce opustiť svojho spoločníka. Cesta sa každým krokom zužovala až ho doviedla na lesnú čistinku, ktorú z každej strany obklopovali suché kvety, stromy a zem. Vyprahnuté, ale túžiace po zdroji svojej obnovy. Zblúdilec videl len oázu, miesto, kde konečne mohol nechať odpočinúť svoje údy bez toho, aby niekomu musel niečo vysvetľovať. Tento kus zeme bol ničí. Poobzeral sa teda dookola a kochal sa tým pohľadom, pretože sa ukázalo aká je príroda dokonalá, len mu bolo ľúto, že sa nad toľkým suchom nezmiluje dážď. Vtedy mu bol ľahostajný celý jeho biedny osud, lebo si uvedomil, že každý si sám ovplyvňuje život, či sa uberá dobrým alebo zlým smerom.
Znenazdania, ako znamenie zo samého neba, spadla mu na rukáv kabáta kvapka. Akoby šepkala : "osloboď sa", a on jej výzvu počul. Sadol si do trávy medzi kvety a tie, doteraz vysušené ako samotná Sahara, konečne po dlhom čase mohli znovu otvoriť všetky svoje prieduchy a zhlboka sa nadýchnuť. Položil svoju unavenú tvár medzi ne a tie mu bez akýchkoľvek výčitiek robili spoločnosť, ale už navždy.